Legenda o Gerrard, kapitola prvá: Srdce na tribúne

Snáď nikdy nebola v dejinách britskej futbale venovaná tak veľká pozornosť jednému páru očí. Rozplače sa, alebo nie? Všeobecne sa počítalo s tou prvou variantom. Steven Gerrard ovšem ako už mnohokrát počas svojej 17-ročné kariéry hocikoho zaskočil a pri dojemnom lúčení s Anfield neplakal…

Sami Hyypiä, Gerrardův predchodca na kapitánskom mostíku, platil vždy za chladnokrvného profesionála. Ťažko ho niečo rozhodilo, napriek tomu sa pri svojej dernier roku 2009 skalopevný Fin neudržal a pár sĺz uronili.

Gerrard ho mal teraz nasledovať; jedná sa koniec koncov o zrejme nejemotivnějšího futbalistu vôbec.

Stačí si len prelistovať aktérovu osem rokov starú autobiografiu a o komplikovanosti jeho osobnosti musíte mať okamžite jasno.Aj keď tie najznámejšie trapasy začal vŕšiť až vzápätí, čítanie to je miestami naozaj depresívne.

Naprieč viac než 200stránkovou knihou sa rodák od rieky Mersey hneď na niekoľkých miestach priznáva, že jeho hlava skoro explodovala, že sa v tom či onom okamihu nachádzal na dne a podobne.

Prejavil sa skrátka ako večný Trpiteľ, čo mu možno uveriť možno až príliš ľahko.

Steven Gerrard je totiž ultimátnym mučeníkom súčasného sveta futbale. Výnimočnú postavou, ktoré krváca pre milované okolí, ako by snáď išlo o jej svätú povinnosť. Steven Gerrard je vzorom kapitána v tom najužšom slova zmysle.Je lídrom, ktorý prepožičiava jasné rozmery všetkým klišé typu “on pre klub dýcha, on ním žije”.

Preto je tak trochu naporúdzi spájať Gerrardův odchod z Anfield s obrovskou úľavou dotyčného. Jeho prirodzená starosť o klub totiž v jadre asi nikdy nebola zdravá a opakovane dávala vzniknúť jeho utkvelé predstave či priamo nočnej more, že s ním diváci nebudú tak úplne spokojní.

Hovoríte potrebné, že Liverpoolu vlani prehralo titul Gerrardovo komické podkĺznutiu proti Chelsea?Nemyslím si, veď v danom momente stále ostávalo odohrať jeden celý polčas.

Čo vtedy Reds naozaj položilo, to bol až premotivovaný a viditeľne nervózny kapitán, ktorý kompletné druhé dejstvo odohral zjavne prenasledovaný duchom nejakého toho imaginárneho (a nutne rozezleného) scouser na tribúnach.

Pritom prečo sa utápať v takej paranoje?Veď Gerrard za celú svoju kariéru zdvihol nad hlavu úctyhodných 11 trofejí, čoby kovaný záložník opanoval snáď všetky strelecké rekordy Liverpoolu v európskych pohároch a jeho prezývka “Stevie Wonder” nie je ničím iným než elegantný narážkou na skutočnosť, že pre neho skrátka nebolo nič nemožné as urobenými zázraky (čítaj dôležitými a / alebo parádnymi góly) zvládal prichádzať takmer so železnou pravidelnosťou.

Pred štartom onoho osudového dueli s Chelsea, ktorý v praxi prihral majstrovskú trofej Manchestru City, by si napríklad nikto nedovolil kategoricky vylúčiť Gerrardovu víťaznú trefu zo samého sklonku stretnutia.To by sa pri jeho vizitke rovnalo číremu bláznovstvo.

Až jeden lapsus z podobne reálne možnosti urobil hotové sci-fi.

Fungovanie na hrane totálneho fyzického a hlavne psychického vyčerpania je teda možná Gerrardovou skrytú zbraní, zhruba v rovnakej miere sa však jedná aj o jeho Achillovu pätu.Bavíme sa tu napospol o zatúlanom hrdinovi antickej tragédie, typicky odsúdenom k ​​sebadeštrukcii.

Tým pádom nie je žiadnou náhodou, že ak už narazíte na nejakú kritiku Stevena Gerrarda (a že to zase nedá takú prácu), zaručene sa nebude jednať o rýpanie do jeho futbalových kvalít.

Aj keby liverpoolská modla nakoniec nikdy nenašla svoje miesto v panteónu tých najväčších futbalových titanov, vždy by sa o nej malo hovoriť aspoň ako o jednom z najkomplexnejších hráčov svojej generácie. Len málokto dokázal takým spôsobom kombinovať technickú vycibrenosť s fyzickou zdatnosťou.

Namiesto futbalového umu budú tie hlavné výčitky dozaista zacieliť na Gerrardovu pochybnú pozičné uvedomelosť a všeobecne taktickú vyspelosť.Legendárny kouč Arrigo Sacchi kedysi nepriamo naznačil, že ikona anglickej kopané postráda “jemný cit pre hru” – čo zhruba zodpovedá.


Nechápte ma zle, Steven Gerrard rozhodne je inteligentným hráčom; ba dokonca záložníkom, ktorý disponuje pomerne jedinečným priestorovým vnímaním.

Celkom vypovedajúce však v tomto smere je, že sa toto konkrétne najlepšie prejavuje v relatívnom pokoji: keď okolo neho nie je ani noha a on môže v pokoji preniesť hru na dlhú vzdialenosť. Alebo ešte lepšie pri exekúcii priamych kopov. Tam Gerrard platí bez preháňania za jedného z najflexibilnejších futbalistov, aké táto planéta vychovala, práve preto, že u zahrávaní štandardných situácií používa hlavu.

Múr vám podstřelí, obstřelí, nadstřelí.Raz páli sám, inokedy využije spoluhráčova přikopnutí. K balóne sa dokonca pokojne postaví tak, aby pokrútil loptu do siete slabšie ľavačkou. Ako sa to zrovna hodí. A to ani nehovorím o nepriamych kopoch či rohoch – vďačný to zdrojmi jeho početných asistencií.

Háčik je v tom, že vo víre čistokrvné akcia Gerrard tú istú hlavu často stráca; necháva sa takpovediac uniesť. Čo by nebolo nič hrozné, keby zároveň nekráčali o regulárny hráčovu filozofiu.

To najlepšie dokumentuje tento výňatok z Gerrardovy biografie, kde sám hráč popisuje vlastný prístup k obranným zákrokom: “Pre mnoho profesionálov je vyhrávania lôpt otázkou techniky.Pre mňa ide o nával adrenalínu. (…) Obranný zákrok je kolízií, ktorá oddeľuje zbabelca od tých statočných. “

Klasický Gerrard.

Všetko, čo robí, musí robiť naplno. Všetko musí byť pokiaľ možno nejakým spôsobom úderné a špeciálne. V rovnakom duchu sa napokon niesol aj kapitánov apel na prísediaci kolegov o prestávke finále Ligy majstrov 2005. o čom že vtedy “Captain Fantastic” hovoril? o fanúšikoch.O tom, ako každý sklz, každý šprint a každá strela odteraz musí za niečo stáť .

Takéto myšlienky sa Gerrard honí hlavou takmer bez prestania celý čas; aspoň tomu teda nasvedčujú obe jeho tradičné poznávacie znamenie z dvoch rôznych úsekov kariéry.

Kým originálny súslovie “robiť Gerrarda” znamenalo v súlade s vyššie uvedenou citáciou “atakovať súpera pekne oboma nohami napred”, dnes by to isté najlepšie sedelo na ďalekonosné diagonály – pasy, ktoré si medzi komentátormi vyslúžili veľavravné prívlastok “hollywoodskej “. Ich rokov je síce radosť sledovať, pritom sa ale veľakrát nemôžete ubrániť dojmu, že sa rysujú čisto pre efekt.A vôbec – nemožno náhodou pri takej frekvencii hovoriť o bohapustom exhibicionizmu?

Obe spomínané “gerrardoviny” spája istá dychtivosť, túžba zaujať. A práve tento spoločný menovateľ skutočne rad pozorovateľov privádza až k nekompromisnému ktorými sme, že je Steven Gerrard vlastne nadmieru samoľúbe jedincom.Dôkaz hľadajte napríklad tu, kde dokonca trochu přidrzlá autor radí tohto liverpoolskeho junáka po bok Zlatana Ibrahimoviča.

Do také škatuľky však Steven Gerrard nepasuje ani omylom. Reč je predsa o navýsosť plachom jedincovi, ktorý sa hravo kvalifikuje ako introvert, a ktorý v reakcii na neočakávanej podkĺznutiu pri udeľovaní rozhovore pre SkySports akurát hanblivo utrúsil: “Dúfam, že to nebude v televízii”. (Bolo.)

Zároveň ide o naskrz nenápadnú celebritu svetových parametrov s nemennou pokrývkou hlavy a snáď aj syndrómom chronickej úzkosti.Však už samotný Gerrardův nástup na scénu sa odohrával v agresívne réžii jeho zdanlivo vrodenej “trémy”.

Nie, takto jednoducho človek s masívnym egom nepôsobí, pre čo existuje ešte jeden pádny argument: byť ním, na Anfield by len ťažko zotrval až do faktického futbalového dôchodku.

A že v jednom okamihu vážne flirtoval s Chelsea? Irelevantné.Naozaj dôležité je, že nakoniec vábenie Abramovičových miliónov odolal a po pamätnom finále Ligy majstrov podpísal ten istý kontrakt, ktorý pred pár dňami (napospol v plnom práve) zmietol zo stola ako nevyhovujúce.

Ak niečo, tak vtedy Steven Gerrard svoje ego vyložene potlačil.


Veľkou pravdou teda určite zostáva, že liverpoolsky kapitán na hracej ploche často vyzerá byť poháňaný trochu zhubnú potrebou odlietať všetko za všetkých, čo si možno ľahko vyložiť ako dôsledok egomaniakovy nedostatočné dôvery vo spoluhráčov.

Rovnako tak ale môže ísť o dokonale nevinný prejav Gerrardovy abnormálne chuti obetovať sa pre tím a – to hlavne – pre jeho verné priaznivcov.Čo dáva oveľa väčší zmysel, lebo práve Gerrardova prirodzená väzba na The Kop a okolité tribúny je niečím sotva opakovateľným a absolútne kľúčovým.

Čert zober skutočnosť, že sedemročný Stevie ochotne pózoval v evertonském drese kúpeným jeho strýkom, a že sa ešte za rok akosi nemohol rozhodnúť pre ten či onen liverpoolsky klub. Gerrard je predovšetkým bratrancom najmladší obete hillsboroughské katastrofy, ktorá úplne zásadným spôsobom zjednotila všetko, čo sa kedy nejakú chvíľu zdržalo v uliciach Anfield.

Všetkým svojim osobným boľačkám navzdory sa potom práve Gerrard stal váženým symbolom určitej mentálnej rehabilitácie celej mohutné fanúšikovskej základne Reds.Ako by snáď zo zlomeného tábora nesebecky vysal metaforický karcinogén, aby sa v najbližších rokoch s jeho pôsobením viac či menej úspešne reagovalo dočista sám.

Tu je pritom obzvlášť dôležité mať na pamäti rozpoložení, v akom sa liverpoolská kabína nachádzala roku 1998, keď do nej toho času 18-ročný Učí sa chodiť prvýkrát vstúpil. Išlo totiž o situácii bezo zvyšku krízovú a špeciálne kapitánov páska, ktorú si vzápätí Gerrard na úctyhodných 11 sezón osvojil, vtedy v červenej časti mesta Beatles povážlivo strácala na lesku.

Keď pred časom David Hendrick pre Bleacher Report zostavoval desiatku najväčších kapitánov liverpoolskej histórie, počínajúc 60. rokmi bola na zozname zastúpená každá z dekád – okrem trudných deväťdesiatych.Ian Rush (1993-96) si síce úvodom vyslúžil autorovu čestnú zmienku, vo Velšanově prípade však céčko za menom “iba” vytučňovalo jeho herný úlohu neskutočného snaživých a spoľahlivého kanoniera.

Konkrétne v okamihu Gerrardova preniknutí do A-tímu sa potom liverpoolskej FC opieralo o jedného z najľahšie zapomenutelných kapitánov v dejinách: Paula Ince, výnimočného to futbalistu, ale aj Londýnčana bez akéhokoľvek osobného vzťahu k Merseyside.

“Gerrard prišiel do šatne často kritizované pre nedostatok charakteru a neschopnosť pravidelne vyhrávať Merseyside derby (z tých štyroch v krátkej Inceově ére Reds strhli na svoju stranu len jedno – pozn.red.), nie to ešte trofeje, “ spomína na stránkach Telegraph Chris Bascomb.

Stredopoliar s charakteristicky nahrbeným štýlom behu túto pochmúrnu realitu zmenil na nepoznanie. O Gerrardově charizme sa nemusíme baviť, ešte samozrejmejšie sa však s odstupom času zdá byť jeho úradovania v spomínaných nejvyhrocenějších dueloch.

Onedlho 35-ročný Pardál sa ukázal byť veľmi schopným katom susedného Evertonu, ktorého konto zaťažil rovno deväťkrát, a častejšie mu to strieľalo len proti Aston Ville (12). A len o stupienok pod Toffees sa potom nachádza druhý z úhlavných rivalov LFC, Manchester United.Do siete Červených diablov Gerrard zameral presne osemkrát a na posvätnom Old Trafford jeho bilancia o piatich góloch stále nenachádza konkurenciu.

Takéto chuťovky na The Kop jednoducho museli zabrať, a taky že tvrdé fanúšikovské jadro ihneď precitlo z letargie. Ak všeličo ďalšieho Gerrard neurobil tak celkom sám, ako sa medzi priaznivcami Liverpoolu s obľubou tvrdívá, otázka klubové mentality je vecou úplne inú.

Tam Stevie G odviedol snáď najväčší kus práce – napríklad aj tou cestou, že až jeho definitívny preniknutie do základnej zostavy Reds konečne umožnilo prerušiť ono dlhé šesťročnej čakanie na trofej. Rovno skrze pamätný pohárový treble v sezóne 2000/01.

Pretože predsa…keď už, tak už. Spomínate? Klasický Gerrard.